Vplyv nadmorskej výšky a horolezectva na srdcocievny systém

Prof.Dr. Med. Elmar Jenny, präsident der ÖGAHM
"Beeinflussung des Herzkreislaufsysteme durch Höhe und Bergsteigen"
Österreichische geselschaft für Alpin und Höhenmedizin, Jahrbuch 95


Súhrn:

Na začiatku sa hovorí o obvyklom delení nadmorskej výšky na jednotlivé stupne ako i o všeobecných, pre vysoké hory špecifických vplyvoch, ktoré môžu ohroziť zdravie a život horolezcov. Krátko sa načrtáva vývoj klinickej medicíny veľkých výšok. Od falošných predstáv v minulosti po dnešné chápanie možností horolezectva v prevencii, liečení a rehabilitácii. Uvádzajú sa základné pravidlá pre horolezcov a lekárov, ktorí im majú poradiť tak, aby sa prediošlo k poškodeniu zdravia. Poukazuje sa na dôležité anamnestické údaje vo vzťahu k možnému výškovému opuchu pľúc, a objasňujú sa nevinné synkopy, ktoré sa vo výškach nezriedka vyskytujú. EKG ako skríning má síce u horolezcov svoj význam, ale jeho výpovedná hodnota je len podmienečná. Do výšky cca 3500m sa u zdravých horolezcov pri krátkom pobyte nespozorovali žiadne nápadné zmeny. Len pri dlhšom pobyte, alebo ďalšom výstupe sa nachádzajú typické zmeny pravostranného preťaženia, ktoré úplne vymiznú po návrate do nížin. Táto pulmonálna hypertenzia, ktorá je zodpovedná za prípadný rozvoj výškového pľúcneho opuchu reaguje na Nifedipin, hoci nevymiznú všetky jej známky na EKG. Vo veľkých a extrémnych výškach výškach sa často vyskytujú  supraventrikulárne a komorové extrasystoly.

Hodnoteniezáťažového ekg u horolezcov sa nelíši od iných športovcov. Limitovanie telesného zaťaženia v stredných výškach, ktoré z toho vyplynie, je možné a potrebné. Typický EKG obraz s tzv. Osbornovou vlnou sa vyskytuje pri akcidentálnej hypotermii. Vek má vplyv na prispôsobenie sa a výkonnosť vo výškach a zvlášť opatrne treba postupovať s kojencami a s malými deťmi. Epidemiologicky je zaujímavé, že sa koronárna choroba v niektorých horských oblastiach nevyskytuje. Z vedeckého a terénneho prieskumu vyplýva že zásobenie myokardu kyslíkom v stredných výškach nie je redukované. Je to asi dôsledok zvýšenia podielu 2,3-DPG. I keď sa EKG obraz u pacientov s ICHS (ischemická choroba srdca)  asi do 3000m nemení v kľude, ani po zaťažení, ich výkonnosť signifikantne klesá. Pobyt a stredná intenzita telesného zaťaženia v tzv terapeutickej výške pod lekárskou kontrolou sa doporučuje i využíva u pacientov s labilnou hypertenziou a po IM (infarkt myokardu). Hypotonici a osoby s koronárnym postihnutím sú ohrození hlavne pri lezení pre sklon ku kolapsu pri usilovnom dýchaní. Osoby s bypassom, chlopňovou náhradou, kompenzovanými víciami s výnimkou aortálnej stenózy nepredstavujú absolútnu kontraindikáciu pre stredne ťažký horolezecký výkon v terapeutických a stredných výškach. Naproti tomu pre osoby s dekompenzovanými pľúcnymi, alebo srdcovými chorobami, ako i čerstvé stavy po IM, nie je  takýto pobyt, ani iná forma horolezectva, vhodná.


Rozdelenie výšok:

Stredné...........................1500-3000m
Veľké..............................3000-5300m
Extrémne........................nad 5300m


"Zóna porúch" pre zdravých leží medzi 3000-3500m.
počínajúc  Halhuberovými prácami v polovici 60-tych rokov sa výšky medzi 1500-2500 označujú ako "terapeutické" a nadobúdajú čoraz väčší význam vo vzťahu k ochoreniam srdcocievneho systému.
 

Riziká veľkých nadmorských výšok pre zdravie horolezcov

1.Špecifické príčiny:
Pokles parciálneho tlaku kyslíka s pribúdajúcou výškou predstavuje v2900m 30% a v 5500m 50%.
Úbytok vodnej pary s pribúdajúcou výškou-v 2900m je v priemere len o niečo viac ako 50% hodnoty na morskej hladine.
Lineárny pokles teploty vzduchu činí v priemere 6,1 st. na 1000m výšky.
Prekonávanie horského terénu si vyžaduje zvýšený fyzický výkon.

2.Všeobecné účinky:
Neobvyklá námaha
Psychické nároky
Stressové situácie
Účinok liekov, dopingových preparátov
 

Ohrozenie chladom v stredných a väčších výškach sa väčšinou podceňuje. Aktuálne straty tepla v nečase a vetre sú podstatne vyššie ako by sa predpokladalo podľa teplomera. Tak napríklad zodpovedá nameraná teplota -10st. pri sile vetra 20m/s (72km/hod) -36 st.C. v bezvetrí. Zmeny parametrov srdcocievneho systému pri akútnom pôsobení výšky: vzostup pulzovej frekvencie, min. volum srdca, dýchania. Pokles max. spotreby kyslíka, vzostup tlaku v a. pulmonális, zvlášť pri telesnom zaťažení.
 

Rozvoj klinickej výškovej medicíny:
až do 70 rokov boli medicínske vyjadrenia ny tému horolezectva poznačené strachom z výšky a skepsou. Podľa vtedajších názorov boli napr. hypertonici odrádzaní od výšok nad 1000m, pre pacientov s koronárnou chorobou srdca a po IM platil absolútny zákaz, nad 60 rokov sa pobyt v horách nedoporučoval. Dnes sú úvahy o rôznych kardiovaskulárnxch ochoreniach zmäkčované viacerými terapeutickými nádejami. Avšak ešte stále sa poukazuje na nebezpečie rýchleho transportu lanovkami starších osôb do výšok, zatial čo ten istý druh pacientov a od toho istého lekára absolvuje bez pripomienok dovolenkové lety. Barometrický tlak v kabínach moderných dopravných lietadiel zodpovedá nadmorskej výške 2300m. Ani dnes sa precízne medicínske informácie o účinkoch výšky, chladu a horolezeckej aktivity na jestvujúce choroby nezískavajú ľahko. Preto sa z opatrnosti radšej podáva falošná informácia.

Základné pravidlá:
Pre horolezcov a lekárov, ktorí ich usmerňujú.

-najlepšia možná "fitness" pred nástupom na túru
-prípravný tréning so stupňovanou chôdzou v horách, nosenie bremena. Hollmann a spol. doporučujú zaťaženie so zapojením vbeľkých svalových skupín na submaximálne hodnoty pulzu( kľudový pulz + 60% pulzového rozsahu podľa vzorca: maximálna hodnota s ergometrie vykonávanej do prvých limitujúcich príznakov, mínus kľudový pulz.
Príklad: kľudový pulz P=60/min., max P=190, 190-60=130, 60% z 130=78, 60+78=138P/min.)
Trvanie: buď denne 30-40 min. alebo 3xtýždenne 1,5 hod..
Maximálna spotreba kyslíka u zdravého vytrvalostného horolezca by mala dosiahnuť aspoň 45 ml/kg/min.
-pri výškovom horolezectve etapovitý výstup a spať tak nízko ako to okolnosti dovolia.
-spočiatku žiadna veľká fyzická námaha.
-zdravotné problémy musia byť vyjasnené riadnym vyšetrením už pred nástupom na podujatie.
-druh, závažnosť a štádium zistenej portuch zdravia limitujú aktivity pri výkone až na úroveň účelnej miery pohybu.

Všeobecné športovomedicínske, alebo výškovomedicínske znalosti dovoľujú lekárovi, ktorý radí, vysloviť absolútne kontraindikácie, doporučenie istých obmedzení, alebo dočasné vynechanie rôznych foriem horolezectva. K tomu patrí svedomitá informácia o účinkoch veľkých výšok, i upozornenie na správne dávkovanie a vedľajšie účinky užívaných liekov, ich indikácie a kontraindikácie v súlade s vedomosťami v horskej medicíne.

K významným anamnestickým údajom:
Rizikové faktory, ako obezita, fajčenie, telesná inaktivita, diabetes mellitus, hypertenzia, vysoká hladina cholesterolu, ICHS v rodinnej anamnéze sú dôvodom k prevedeniu záťažového EKG pred výstupom do výšok.
Anamnestické údaje o prekonanom výškovom opuchu pľúc, signalizujú určitú individuálnu preddispozíciu k rozvoji tejto život ohrozujúcej príhody v hypoxických podmienkach. Pri vyšetreniach v hypobarickej komore pri tlaku 515 torrov,  alebo pri inhalácii zmesi obsahujúcej len 15% kyslíka, vykazovali horolezci náchylní zo skúsenosti k výškovému opuchu pľúc, oproti tým, ktorí ho v anamnéze nemali, signifikantnejšie vyššie tlaky v a. pulmonális a vyšší odpor v pľúcnom riečišti. Synkopy pri akútnej expozícii na stredné výšky: už v roku 1944 bol Muraltom popísaný a vysvetlený výškový kolaps ako dôsledok vágovej reakcie v iniciálnej fáze pôsobenia výškovej hypoxie. Novšie výskumy pochádzajú od Nicholasa, O`Meara, Calongeho, z centier v Colorade, ktoré boli uskutočnené na mladých, inak zdravých dospelých. Pri zmene výšky o 2770m oproti podmienkam v ktorých trvale žili, synkopy nejasnej genézy boli časté a u postihnutých sa zistilo signifikantnejšie nižšie sýtenie arteriálnej krvi kyslíkom i hodnoty hematokritu.
V diskusii o príčinách sa uvažovalo o reflexnej bradykardii, hyperventilácii s hyperkapniou a následnou cerebrálnou vazokonstrikciou, alebo o značnej redukcii volumu v cievnom riečišti pri obvyklej, zvýšenej diuréze počas náhlej expozícii výškou. Popísané stavy sa zvykli označovať ako "synkopy z veľkej výšky".

Hodnotenie EKG
Na kľudovom EKG nezriedka chýbajú známky svedčiace o prítomnosti ICHS. Senzitivita táťažového testu na ich preukázanie je medzi 50% pri postihnutí jednej cievy a 80% pri postihnutí troch ciev. Ich špecificita pri 75-90% sa u žien znižuje na 60%. Asymptomatická, nemá a tranzitórna ischémia myokardu sa najskôr zachytí pri dlhodobom zaznamenávaní EKG. V súčasnosti teda neexistuje jednoduchý a spoľahlivý skríningový test k odhaleniu asymptomatickej ischemie myokardu. O to dôležitejšie je aby horolezci postupovali do výšky pomaly, opatrne v nej stupňovali telesné zaťaženie a všímali si neobvyklé príznaky tak, aby sa mohli neodkladne realizovať primerané opatrenia.
Pri krátkotrvajúcej expozícii 3500m výšky, nie sú na kľudovom EKG žiadne nápadnejšie zmeny. Až pri telesnej námahe, dlhšom pobyte, alebo ďalšom výstupe sa objavia typické prejavy preťaženia pravej komory. Zmena smeru QRS vektora doprava a dopredu, hlboké S vlny a znížený R/S kvocient vo zvodoch z ľavého prekordia. Po návrate nadol sú úplne reverzibilné. Naproti tomu pri katetrizácii srdca pri výškovom opuchu pľúc, sú hlavnými nálezmi: Signifikantý vzostup TK a a. pulmonális pri normálnom, alebo podnormálnom plniacom tlaku v ľavej komore.
Zníženie QRS amplitúdy, ktoré vo veľkých výškach zisťovali Milledge a Harris, vymizli pri vdychovaní 100% kyslíka, alebo pri užívaní Nifedipínu, čo vedie k záverom, že tieto zmeny sú naozaj v dôsledku hypertenzie v pľúcnej tepne.
Známky pravostranného preťaženia, včítane signifikantne zvýšenej vlny P pri výškovom opuchu pľúc(HAPE), ustupujú pri liečení Nifedipinom. Negatívne T vlny vo zvodoch V1-V3, ktoré sa nájdu pri dlhšom pobyte vo výškach hlavne u horolezcov, ktorí ochoreli na výškovú horskú chorobu(AMS), neustupujú po vdychovaní O2 a ani po Nifedipíne. Vytrácajú sa až po návrate do nízkych polôh. Zdá sa že tieto poruchy repolarizácie pravej komory súvisia priamo s vysokou polohou a nie so zvýšeným tlakom v a. pulmonális.
Sínusové dysrytmie-supraventrikulárne, ale viac menej i komorové extrasystoly, v bigeminii alebo salvách-sa objavujú predovšetkým v extrémnych výškach. Za príčinu ich vzniku sa považuje výšková vagotónia a hypoxia. Z týchto dôvodov môžeme očakávať i predĺženie AV prevodu.
Pri priebežnom EKG zázname vo výškach nad 8000m sa vyskytli extrémne sínusové bradykardie v noci s R-R intervalmi až 3,3 s.
Pri telovýchovne lekárskom vyšetrení horolezcov treba odlíšiť organicky podmienené extrasystoly od funkčných stavov podľa klasických kritéríí:
 


                                                             Hodnotenie
 

                             Organické                                                                Funkčné
 

                                   Pribúdajú               Extrasystoly pri záťaži                      Strácajú sa
                                   Patologický                      ST úsek                            Bez nápadnejších zmien
                                   Pozitívny                      Nález ložiska                                    Negatívny
                                   Pozitívne                   Zápalové známky                               Negatívne
 


 
Na záťažovom Ekg sú prítomné ďalšie prejavy poškodenia myokardu:
-výskyt supraventrikulárnej, alebo ventrikulárnej tachykardie
-AV blok 2.-3.-stupňa.
-fibrilácia predsiení
-blok ľavého ramienka
-patologické zníženie ST úseku

Posúdenie stavu horolezca s patologickým záťažovým EKG

Stanoviť toleranciu k záťaži v stredných výškach určením limitu srdcovej frekvencie pri zaťažení a z toho vyvodiť nevyhnutné obmedzenia. Možno to ozrejmiť na príklade: treba zistiť hodnoty kľudového pulzu a maximálne zaťaženie do limitu prvých symptómov(max. ergometrický pulz). Súčet kľudového pulzu s 50-60% z rozdielu medzi kľudovým a mximálnym pulzom poskytuje údaj o pulzovej frekvencii, ktorá by sa pri výkone v horách nem,ala prekročiť. Keďže maximálna spotreba O2 aj u trénovaných osôb s koronárnou chorobou dosahuje 30-35 ml/kg/min., nehodí sa pre nich extrémnejšie vytrvalostné zaťaženie.
 

EKG obraz pri akcidentálnej hypotermii

Popri rôznych nešpecifických zmenách (sinusová bradykardia, rozšírenie vlny P, fibrilácia predsiení, predĺženie AV prevodu, predĺženie intervalu Q-T, rozšírenie QRS komplexu, komorové arytmie až fibrilácie), konštantným nálezom pod teplotu telesného jadra 25 st.C., je jedna zmena patognomická: "J" vlna označovaná ako Osbornova-v podobe hrboľatého výkyvu v okamihu junkcie ST, ktorá pri povrchnom zhodnotení pôsobí ako blok ramienka. Možno ide o depolarizačnýfenomén s poruchou šírenia vzruchov v myokarde z vnútra navonok.

Klinická výšková medicína

Výškový opuch pľúc ako ťažká forma akútnej horskej choroby, ktorý sa vyskytuje medzi 3000-6000m,
s letalitou 24%,  je dnes každému výškovému horolezcovi dôverne známy.
Chronickú horskú chorobu, pri ktorej vystupuje do popredia symptomatológia zo strany srdcocievneho systému, pozoroval už v roku 1925 Carlos Monge u obyvatelov vysočiny v Andách, medzi 3300-4500m n.m.  Pri výskumoch u indických vojakov, ktorí strávili v roku 1990 vo výškach 5800-6700m až 6 mesiacov, bola prvýkrát popísaná subakútny forma chronickej horskej choroby s nasledovným trias:
a./ progresívne sa rozvíjajúca dilatačná kardiomyopatia s výraznými známkami pravostrannej insuficiencie, ktorá sa upravila bez medikácie po návrate na výšku hladiny mora.
b./ pulmonálna hypertenzia
c./ hypertrofia pravej komory
Ako možné príčiny popri hypobarickej hypoxii sa uvádzajú: expozícia chladu, telesná námaha, polycytémia.
 

Vplyv pohlavia a veku

Výškový opuch pľúc postihuje viac horolezcov-mužov, predovšetkým medzi 18 a 60 rokom života. Chronická horská choroba postihuje tiež viac mužov, hlavne okolo 40 roku života. Kojenci a malé deti z nížin sa zdajú obzvlášť citlivo reagujúce pľúcnou hypertenziou so sklonom k ťažkým formám akútnej horskej choroby-opuchu pľúc a mozgu. Výskumy na 3-16 mes. deťoch, ktoré priniesli putujúci rodičia do Lhasy-kde umierali v tejto pre nich neobvyklej výške priemerne po 2 mesiacoch na zlyhanie pravého srdca-ukázalo sa že ide o ťažké cor pulmonale. I chlad v spojitosti s výškou deti zle znášali. Mladiství horolezci sú v stressových situáciách obzvlášť ohrození na podklade emočnej lability. V dôsledku neekonomickej spotreby telesných síl, častejšie a skôr utrpia omrzliny, vyčerpanie, celkové podchladenie a môžu zomrieť vyčerpaním, alebo na tzv. "smrť zo záchrany". Znášanie výšky staršími ľuďmi, približne od veku 60 rokov, závisí viac od individuálnej prispôsobivosti, trénovanosti a zdravotného stavu, ako od veku. Pri pravidelnom vytrvalostnom tréningu nad 40 rokov si možno udržať nezmenenú max. spotrebu kyslíka až do 6.desaťročia. Avšak výkonnosť a schopnosť nosiť vo veľkých výškach bremená predsa len klesá.
 

Ischemická choroba srdca

Podľa nepálskych úradov nefigurovalo zlyhanie srdca ako príčina smrti u žiadneho z 23 úmrtí zo 148 000 registrovaných účastníkov trekkingov (10% vo veku nad 50 ropkov) za roky 1984-87. Marticorena, vedúci lekár nemocnice v La Oroya (3750m n.m.) tvrdí , že nikdy nevidel turistu s potvrdenou ICHS, ktorá utrpel pri 14 dňovom pobyte vo výškach IM, mal prejavy instabilnej angíny pectoris, alebo podľahol náhlej smrti zo zlyhania srdca. Možné vysvetlenie je v údaji publikovanom v r. 76 Groverom: pri vyšetrení troch zdravých študentov pomocou katetrizácie srdca v nadmorskej výške 3100m sa síce zistilo zníženie koronárneho prietoku oproti stavu v údolných podmienkach o 32%, avšak využitie kyslíka myokardom stúplo o 28%, čo bolo preukázané konštantným obsahom O2 a laktátu v krvi zo sinus coronarius.
V roku 1990 prevádzal a publikoval i výsledky pokusov v uvedených výškach na 9 mužoch s potvrdenou ICHS a námahovou anginou pectoris, alebo pat. S-T úsekom. Po rýchlom výstupe do výšky 1600m nepozoroval nijaké ischemické zmeny myokardu a nezmenili sa ani ich ponámahové známky na EKG. Ich výkonnosť sa vo väčších výškach, oproti hladine 1600m, signifikantne znižovala. Z toho vyplýva potreba k ergometrickému posúdeniu výkonnosti vo výške.
Autori doporučujú pre zistenie tolerancie na výšku u  pacientov s koronárnym postihnutím stanovenie ischemickej srdcovej frekvencie.  Dobrú toleranciu možno predpokladať ak frekvencia pri výkone neprekročí 70-85%  jej hodnôt. Práce Inamu, Humpelera a Halhubera potvrdzujú priaznivý účinok stredných výšok na pacientov s koronárnou chorobou a po IM. Humpeler a Mairbäurl si na základe viacročných výskumov dovoľujú tvrdiť, že pokles pO2 v stredných výškach je vykompenzovaný vzostupom intraerytrocytárneho 2,3-fosfoglycerátu, čo vedie k zníženej afinite O2 a tým jeho lepšiemu prieniku do buniek.
Pre vysvetlenie chladom podmienených koronárnych spazmov, nenašiel Halhuber žiadne EKG nálezy a podľa neho je "chladová angina pectoris" otázna. Prinajmenšom je omnoho zriedkavejšia ako sa uvádza. Príčinou takýchto anginóznych ťažkostí je podľa neho omnoho častejšie účinok silného vetra, ktorý kladie vyššie nároky na vynaložený telesný výkon. U mladších kopronárnych pacientov so značne obmedzenou bolesťami limitovanou výkonnosťou v údolných podmienkach, sa doporučuje koronarografia aby sa im prípadne bypassom navrátila možnosť podmienečnej znášanlivosti výšok.
Osobám vyššieho veku s normálnymi, alebo patologickými nálezmi na obehovom systéme možno povoliť náhly presun do výšok pomocou lanoviek a následné mierne fyzické zaťaženie ak znášajú aspoň výkon 50W počas 6 minút bez subjektívnych ťažkostí a objektívnych nálezov zhoršenia dôležitých kardiovaskulárnych funkcií.
 

Hypertenzia

Dlhodobými sledovaniami v rokoch 1965-79 dokázal Halhuber že labilní hypertonici a osoby s vysokým TK nielen že znášajú stredné výšky bez väčších škôd, ale viactýždňový pobyt im chorobu signifikantne zlepšuje. Dochádza k poklesu systolického i diastolockého tlaku krvi. V kľude i po námahe ubúda subjektívnych ťažkostí a zlepšuje sa výkonnosť ich srdcocievneho systému. Nepozoroval kardiálne alebo mozgovocievne príhody. Dosiahnutý terapeutický efekt pretrvával ešte niekoľko mesiacov po návrate do údolí. Halhuber z toho vyvodzuje že pre hypertonikov s hodnotami systolického tlaku pod 200 a distolického pod 120 torrov nie sú žiadne kontraindikácie pre pobyt a dávkované telesné zaťaženie v stredných výškach. Východzaia liečby, najlepšie calciovými antagonistami(nifedipin), musí však na začiatku pobytu pokračovať nezmenene. V priebehu aklimatizácie sa môže dávka pri pravidelných kontrolách znižovať, prípadne až vasadzovať.
 

Hypotenzia

V prvých dňoch pobytu vo výškach sa zvyšuje labilita, s postupujúcou aklimatizáciou sa stabilizujú stredné hodnoty TK v kľude i pri telesnom zaťažení. Vo väčšine prípadov je zrejmé i subjektívne zlepšenie a podstatný vzostup telesnej výkonnosti. Vytrvalostný horolezecký výkon s pravidelným zvyšovaním frekvencie pulzu a dýchania ako i minútového volum srdca, môžu hypotonici prevádzať relatívne bez rizika. Pri námahe, ktorá je spojená s dychovou tiesňou, ako sú extrémne. alebo pretekové formy športového lezenia, dochádza k akútnym zmenám srdcovocievnych funkcií. Sú spojené s nebezpečím hypoxémie, sklonom ku kolapsu v dôsledku poklesu TK ako i pohotovosťou k vzniku supraventrikulárnych i ventrikulárnych extrasystólií. Preto treba hypotonikov od takýchto aktivít odrádzať. Sú rovnako ohrození ako osoby s koronárnym ochorením. Pri dychovej tiesni vzniká pressorická a postpressorická fáza s nasledujúcimi zmenami v srdcocievnych funkciách:
-fáza pressorická-vzostup srdcovej frekvencie a spotreby O2, zníženie rázového a minútového volum pre zbrzdenie žilného návratu pri zvýšenom intratorakálnom tlaku, pokles TK.
-postpressorická fáza-s uvoľňovaním dýchania klesá zvýšený vnútrohrudný tlak, zvyšuje sa prítok krvi do srdca, stúpa TK objemovo podmienený, vzniká vazopressormi sprostredkovaná reflektorická bradykardia. So zvýšeným rázovým objemom s väčším rozpínaním srdca sa zvyšuje i podráždenie zodpovedné za sklon k supraventrikulárnej a ventrikulárnej extrasystólii.

Koronárny bypass
Schopnosť prispôsobiť sa výške u týchto pacientov závisí od stupňa ateromatózneho postihnutia a priechodnosti bypassu. Nebezpečie uzáveru sa stuňuje účinkom chladu, zahustením krvi a zníženým koronárnym prietokom vo výške. Horolezecká aktivita sa musí riadiť vyššie uvedenými kritériami pre chorých s ICHS.

Chlopňové chyby, náhrady chlopní, srdcové operácie.
Vo všeobecnosti pobyt vo výškach na dostupnom  mieste možno povoliť i u osôb po chlopňových operáciách. treba však mať na zreteli že funkcia pľúc je oveľa viac obmedzená po náhrade mitrálnej ako aortálnej chlopne. Popri zdôraznemom obmedzení horolezeckého výkonu treba starostlivo pokračovať v podávaní antikoagulancií vo výške a sledovať možné hemorragické riziká, ktoré sú s tým spojené. Často pretrvávajúce resty po operáciách defektu komorového septa, alebo korekciách Fallotovej tetralógie, predstavujú zvýšené riziko pulmonálnej hypertenzie vo výškach. Zvýšené riziko mozgového opuchu v dôsledku zvýšenia cerebrálneho tlaku pretrváva po operáciách istmickej stenózy aorty. Za predpokladu normálnych tlakových pomerov v srdci a s plnou regresiou hemodynamickej poruchy sa  pobytu v strednej výške nekladú obmedzenia po operáciách defektu predsieňového septa alebo ductus arteriosus persistens. S výnimkou aortálnej stenózy, kde je častý výskyt náhlej smrti pre komorové poruchy rytmu sa osoby s plne kompenzovanými vrodenými alebo získanými chlopňovými chybami môžu v obmedzenej miere prispôsobovať na výšku. Vo všetkých popísaných prípadoch sa však treba zmieriť s prísnym obmedzením športového výkonu, tak ako to zodpovedá redukovanému výkonu srdca.

Infarkt myokardu
Samozrejme že pri čerstvom IM je akýkoľvek pobyt vo výškach vylúčený. Dlhodobé Halhuberove sledovania však dokázali, že pobyt v stredných výškach po prekonanom IM (najskôr 3-12 mesiacov-podľa závažnosti prekonanej udalosti), bol v každom prípade z rehabilitačného hľadiska prospešný. Išlo o stupňovaný tréning v čase i intenzite, horskou turistikou, pod lekárskym dozorom. Z celkom 141 osôb po IM, došlo k reinfarktu vo výške len  raz.
Každé dekompenzované ochorenie srdca je však absolútnou kontraindikáciou pre pobyt vo výške, lebo v tomto stave  nie je žiadna možnosť ďalšieho zvyšovania minútového volumu, ktoré si takýto pobyt vyžaduje.


Uvedené závery poukazujú na to, ako dôležité je pre lekára mať nielen športovo-medicínske ale i výškovo-medicínske vedomosti. Inak nemôže individuálne posúdiť spôsobilosť alpinistov vyhľadávajúcich radu pre prevádzanie ich špecifických činností v rôznych nadmorských výškach. Nemôže správne určiť obmedzenia podľa ich zdravotného stavu. Napokon bez toho nemôže správne využívať horské športy ako prostriedok prevencie a rehabilitácie pri udržaní, zvyšovaní či znovunadobúdaní fyzickej výkonnosti a zdravia.


Autorova adresa:
Mitterhoferstrasse 10a
A-6020 Innsbruck

Preklad MUDr. Miko I.